Ján Smrek: Cválajúce dni

Obsah

Cválajúce dni 3

December 3

Narodeniny 3

Zima 4

Vilage and City 4

Mladé dievča kaviarenské 5

Dievča v rozkvete 5

Balada noci májovej 5

Jarná pieseň 6

Mne dedinčanka stepilá 6

Balada o cynickom milovaní 6

Pieseň 6

Oblak 7

Pleso 7

Tahiti 8

Pieseň 8

Triumf 8

Babské leto 8

Pieseň 9

Október 9

Salome 9

Babička 10

Báseň o stavaní domu 10

Báseň o krásnej matke 10

Vývoj 11

Dievča od tlačiarskeho stroja 11

Miss Ellén 12

Fabrika noci 12

Ešte raz kebych na svet prišiel 12

V prístavnej krčme 13

CVÁLAJÚCE DNI

Bujní žrebci, neosedlaní

— nezasiahne ich blesk —

ženú sa vpred,

ženú sa vpred,

kopyty rozbíjajú lebky

a nechávajú za sebou

dokaličené ľudské mŕtvoly.

Stepilí cowboyi

nad konské hrivy sklonení

sedia na pariacich sa chrbtoch

a stískajú ich koleny

kŕčovite.

Hurrá, hurrá!

Z cesty nám!!

Pádime!

Nevidíte?

Krasojazdcov sú stá,

divákov milióny.

Tie stá však jazdia ponad dómy,

ponad parížsku Notre Dame

a preskakujú Oceán,

ženú sa krkolomným cvalom,

že nestihne ich ani Parom,

chcú prelietať

zo stálic na stálice,

presedlať na Lucifera šiju,

vôbec: vtopiť sa v dáky fenomén,

možno: vo večnú energiu.

My mladí, jarí šarvanci,

ktorí sme život — svoju milú —

objali prvom pri tanci,

sme celým dúškom živí —

my sme tí jazdci diví!

Sedíme na paripách:

uháňajúcich dňoch,

a pevne držíme sa hrivy —

nič nevadí, že niektorý

pri skoku ponad piliere

oceľového mosta

drží sa už len chvosta.

Nemôžme znať, či nespadneme

a nezlomíme väz —

lež nechceme sa predsa vtopiť

v to driemajúce ľudské plemä,

v zakliaty živý les.

DECEMBER

Boh pokynul — a celé hodiny

začali anjelici

roztriasať nebies periny,

nimi sa zakrývali svätí.

My, keď sme vyšli na ulice,

zapáperili sme si šaty.

Lež baví nás to; lebo veď

nevyhneme sa tomu.

Pozrime k lesom: jediného

nieto v nich zeleného stromu,

všetko je biele, bielučké,

ach,

ľaľa, i kostolný dach,

ba i veže,

a panenky, čo chodia po uliciach,

sú také svieže,

rty majú červené,

ani v máji,

a všetko ide peši,

temer nik na tramvaji.

I ženy, že sú pekné, znajú,

bo vidno, nenáhlia sa,

keď svoju živú krásu

okolo seba rozdávajú.

Nejednej hlávka ako ruža

je pripnutá na hrudi muža

a preto celá ulica

vyzerá

jak roztratená kytica.

Podvečer na námestí tichom

veľký je hluk,

ľudia sa smejú

a jedni druhých hrejú

očami, dychom.

Len na nábreží rieky

vidno stať kde-tu

dvoch a dvoch,

tí ukryli sa v šere noci,

či v svojich vlastných pohľadoch?

Nemýľme ich,

porozumenie pre nich majme,

šetrne, tíško ich obchádzajme.

Veď medzi stromoradím

vyšliapaná je cesta

a všetky domy mesta

otvárajú nám svoje brány.

Obloky žiaria a prekvitajú

a cez ich ľadové kvety

teplo k nám letí:

vidíme vystupovať paru

zo samovaru.

NARODENINY

Človek sa nikdy docela nenarodí,

nenarodí sa docela.

Ja dvadsaťpäť mám rokov

a cítim sa jak pacholiatko.

Ešte bych ruky vystrel: Matko!

lež ona dávno umrela.

Videl som more

i kus života.

Pocítil zlo

i čo je dobrota.

A dnes sa moje mladé srdce hlási:

niet viacej zla?

a niet viac slávy, ani lásky, ani krásy?

Ó, ľudských rokov dvadsaťpäť,

to neznamená nič,

keď človek nie je Herkulesom.

Treba mi prudko vyletieť

a krúžiť ako jastrabovi

nad začareným lesom!

Alebo vystriem plachty lode:

von, na široký oceán!

ten dáva krídla mornárovmu duchu,

potravu jeho ideám!

Pirátom budem, lúpežníkom mora,

s čapicou rudou, rudou košeľou,

v lavici kompas, v pravici

dýka holá.

Dnes ešte zobák nestvrdol mi,

ťažko mi rozbiť škrupinu,

lež viem: sa rodím,

kopem sem a tam,

chystajte kúpeľ, hostinu,

na čelo vavrín!

Dvadsaťpäť rokov mojich

je prvý mocný signál k behu

od hraníc Zeme Ohnivej

k hraniciam večitého snehu.

Ak nedosiahnem zemegule os,

radšej ma zhoďte

z hory Taygetos.

ZIMA

Zima vládne vôkol nás,

hory ležia ako biele stíny.

Veselých žien počuť zvonný hlas,

ktoré idú v teplých odevoch.

Ty máš šaty ako z pavučiny.

Kde si zanechala rukavice?

Vieš, že ruka citlivejšia je

ako hebké líce?

Do úbohých tvojich topánočiek

vlhký sneh sa vpíja.

Vieš, že nôžka citlivejšia je

ako odokrytá šija?

Prečo sa tak rdieš,

keď si obzerám ťa z každej strany?

Hej, môj pohľad pred zimou

ťa veľmi málo chráni!

Bez otca si, bez rodičov,

nie si mojou, nie si ničou,

ale krehkosť tvojho tielka,

opustenosť tvoja veľká,

to mi páli dušu!

Veľmi ľahko sa ti stane:

prídu oči nevolané

a ty riekneš, sťaby v snách:

poďte, poďte, poďte — ach,

odtrhnúť si ružu . . .!

VILLAGE AND CITY

Dedina — to je panna

po údolí zložená.

Nahladko má pričesané vlasy,

zapletené vo vrkoč

sedmorakej asi krásy,

silné kolená.

Jej čelo je

jak nezvírený povrch jazera —

človek len chodí kol nej, pozerá

a pomyslí si: sfinx.

Najľahšie zachytí ju maliar svojím štetcom

a jednoducho podpíše sa:

Ivan Žabota, pinx.

Lež mesto nie je pannou

a údolie mu nestačí.

Ono je kolosom

žijúcej hmoty a mäsa

a podvečer, keď strnie sa,

pohádkovo

rozožiari sa svetlami

a vlny života valia sa veselé

cez mosty, podlubia, tunele.

Čochvíľa v našom meste

začnú sa stavať mrakodrapy.

Architekti,

výborní, podnikaví chlapi,

do ruky vezmú kružidlo,

tri-štyri trojuholníky

a narysujú palác preveliký,

s nesčíselnými poschodiami,

s kaviarňou pre pánov a dámy,

kde bude tarok-klub pre politikov,

separé pre básnikov.

Nikto by sa dnes nepohoršil,

keby tak stavať začali

hoc babylonskú vežu.

Lebo dnes nieto nemožností:

prístroje kvádre režú,

hrom a blesk vzdať musia poklonu

kostre zo železobetónu!

Dosial sú ešte našou pýchou

prekrásne domy z rokoka.

Ach, okolo tých, tam vám plá

obrazotvornosť divoká!

Kamenná váza horí

na nádvorí

a arkády ti šepkajú,

že boli často svedkami

nesputnaného hurhaju,

že sedávali na nich panie,

nepoznajúce zmilovanie,

keď o ich srdcia zápolili

donchuani a bohatieri.

Dnešné ženy

nie sú tak neprístupné —

všade sa s nimi voľne cítiš:

pri tenise i čaji,

lebo i na tramvaji.

V meste to stále vrie,

život tam prudko napred chváta,

je bohatý

na optimizmus strakatý,

ale i na dramatá.

Askéza neúprimná

vychádza z módy,

nik neuteká do samoty,

nikto si nespomína

napríklad na svätého Antonína,

lebo je najlepšie

s ľuďmi žiť:

vtedy, keď plačú, plakať s nimi,

keď výskajú, si výsknuť s nimi,

bláznovstvá pášu, keď sú deťmi,

keď halucinujú jak nepríčetní,

keď múdri sú

i hlúpi ako teľce

a robiť s nimi kotrmelce!

Ach, radosť je to s nimi

teraz tak prostred zimy,

keď stúpaš na dlažbu jak na páperie

a keď sťa motýlici

dievčatá letia po ulici,

pokým im víchor-satyr

sukničky sebou berie,

že mnohá, bojujúc s ním ako s diablom,

objať sa musí

s kandelábrom.

MLADÉ DIEVČA KAVIARENSKÉ

Z dediny musela si prísť

do mesta hurtu

práve

ku kaviarenskému pultu,

aby tu do očú každému bila

kypiaca tvoja krása,

dievčina milá!

Ramená tvoje sú

akoby krvou podbehnuté

a okúpané v mlieku.

Máš oči ešte veselé,

pozerajúce v dôvere

do našich mužských zrakov.

Budeš i o rok ešte takou?

Nechápeš teraz, čo ti vravím,

lebo i moje oči planú —

avšak ti radím:

vráť sa späť

v dediny svojej stranu!

Mesto je veľké priepadlisko

a jaro? — to je blízko!

Viem, jak to srdce zapučí,

akoby bolo krom —

lež veľmi ľahko zhorí

v nehodnom dákom náručí,

sťaby bol doňho udrel hrom!

DIEVČA V ROZKVETE

Niet pôvabnejšej veci na svete,

ako je dievča v rozkvete!

To živé jaro, ktoré preniká

jak elektrické vlny,

tá štíhlosť kokosovníka

a pohľad slnca plný,

dve biele sopky,

v ktorých láva vrie,

ktoré sa búria k nebezpečnej hre,

a zúbky dravčie,

zbrane divej mačky —

všetko to pôsobí,

že bys' k tomu šiel

raz výbojne, raz zase kolenačky,

chcel cítiť to vo svojom majetku,

hladkať to, chrániť,

baliť do hodvábu,

rozkošnú vravieť tomu poviedku,

brávať to sebou na jar k lesu,

cez leto k plesu,

ako kvet kamélie hrdý

pripínať si to k hrudi, —

spáliť to radšej v srdca plame,

prv, než to samé

uvädne.

BALADA NOCI MÁJOVEJ

Anča, Anča,

samé mlieko, samá krv:

daj si pozor, daj si pozor,

pozor daj!

zo všetkých strán číha, číha

noc i máj!

ťažkou vôňou dýcha

každý stromu puk

a ku tebe vzťahuje sa

dvanásť dračích rúk —

Anča, Anča,

samé mlieko, samá krv,

len ťa objať, len ťa zmačknúť,

ako guľu pomaranča —

kde si sa to zatárala?

Nevieš, že tu ohne blčia

od náručia do náručia

a že treba iba iskra,

abys' sama nimi vzplála?

Mäkká tráva, hebký moch,

mesiac zašiel poza mraky --- ---

Anču vábia čiesi zraky:

— Poď si sadnúť, dievča krásne,

tráva čaká na nás dvoch!

Pozri, jak tá hviezda hasne

a jak tamtá zase planie —

táto značí umieranie

a tá druhá milovanie . . .

–- Prestaň, šuhaj, prestaň, ój,

omamujú tvoje reči — r

uka tvoja roztopašne

v srdci mojom požiar zažne,

neodolám, neodolám,

Bože môj! –- –- –-

Ale oči mládenca sú

zapálený stoh.

Anča, dievča,

načo si sem prišla?

Čo sa stalo, videl iba Boh . . .

JARNÁ PIESEŇ

Objímam Vesnu, krásavicu,

rozmarným, nežným pohľadom,

som navštívil jej vonný dom,

nesúc jej srdca polovicu.

Kto žiť chce, k nej nech so mnou chváta.

Poď, dievča čerešňových pier.

Život je veľký bohatier,

dá lásky nám, keď nedá zlata!

Jaro je samé milovanie,

hora je samé štebotanie,

srdce moje je fiala,

ju moja milá voňala.

Odtrhla si ho — krvácalo,

poľúbila ho — zaplesalo,

jej dvoje rúk si ho za ňadrá vložilo,

srdce to na jej srdiečku ožilo.

Slávici, spievajte nám

rozkošné pesničky jarné:

prekrásnu milú ja mám,

mladušké dievča a švárne!

Hlavička jej zlatovlasá

k môjmu plecu nakláňa sa,

zrak jej v moje oči hľadí,

zrak jej moje oči hladí,

šepkajúc: milujem, milujem . . .

Ach, oči krásne, viem to, viem.

Preto som cele šťastný.

Myslím: život je krásny,

zelená hora, svieži les

je rovnou cestou do nebies.

MNE DEDINČANKA STEPILÁ

Mne dedinčanka stepilá

bezmála hlavu zmútila:

čižmičky, sukňa riasavá —

to dievča sa mi pozdáva!

Závidím tomu šuhaju,

ktorého rty jej bozkajú

a ktorý štíhle bôčky jej

objíma vôli po svojej.

Ba repcem osud na celý,

že cesty moje zavreli

predo mnou raj i pôvab ten,

v ňom žije vieska deň po deň.

Banujem, že som halenu

a strechu domu slamenú

zamenil a šiel v iný kraj,

kde obledol môj obličaj.

Keď chladný vietor jesene

horami u nás zastene,

ja k našim idem s túžbami,

by neboli mi neznámi.

Mne hrdosť v očiach plápolá,

keď vidím ten ľud dokola,

tie silné, zdravé nevesty

a devy plné prelesti.

Ja každú rád by ospievať

a každej rád by srdce dať,

však jednej dám ho? — to je boj! –-

ja rád mám všetky, Bože môj!

BALADA

O CYNICKOM MILOVANÍ

„Dobrú noc, môj milý — ale počuj:

neriekols' mi ešte svojho mena . . .“

–- Meno moje? Načo ti to znať?

Ja som predsa Muž a ty si Žena!

„Tys' muž, ja vraj žena .. . Ale počuj:

zajtra večer prídeš pre mňa zas?“

Eh, nač robiť plány na zajtrajšok.

Ako víchor letí drahý čas!

„Že čas beží, neviem . . . Ale počuj:

myslíš, že som veľmi nezhrešila?“

–- Blázonko ty. Tam sa nehrešieva,

kde nás opanúva lásky sila!

„Ach, môj milý, som tak jaksi slabá,

zmučili ma tvoje ramená . . .“

Nič to, dievča. Si len dvadsaťročná,

budeš zase ako z kremeňa!

„Povedz, milý, ako sa to stalo,

že som ostala tak bezmocná?“

— Jaro vládlo, duša moja, jaro

a tá zradná doba polnočná!

„Ach, môj milý, pobozkaj ma ešte,

pohladkaj mi líce horúce!“

Dosť tých bozkov, dievča. Pamätaj si:

bozky veľmi idú na srdce!

„Zbohom tedy. Či ma odprevadíš?

Nezvyklá je táto hodina.“

Ach, nemožno, dievča. Mesiac svieti,

videli by, poznali by ma!

PIESEŇ

Pre očú tvojich drahocenný svit

hodno je žiť

nekonečne.

Nádherná moja milá,

ty si mi na srdce liek položila,

dala si môjmu životu

mladosti svojej teplotu.

Neviem, jak sa to stalo:

oko moje si

náhle ťa zamilovalo.

Už len tak bolo nám súdené,

ináč dni boli by studené,

márne by pučali agáty —

jaro sa musí nanosiť do sŕdc,

len tak nám celý svet pozláti.

Pozri,

moje dlane nie sú nešetrné:

vynesiem na nich lásku tvoju

na slnce, na lúky,

pod jedle, pod buky,

celú ju obložím kvetami jarnými,

budem ju kolísať piesňami svojimi.

V hore sa ťahá kosodrevina

a machu je tu celé jazero;

ty, milá moja jedna jediná,

máš, prečo by ťa srdce bolelo?

Kde by sa smútok vzal?

Kde by sa smútok vzal?

Načo by život lhal?

–- Mladosť zahynúť nedá!

Hľa, volá luh,

slnce spod oblakov ziera,

nad nami dobrý duch

perute rozprestiera,

k nám nakláňa sa breza,

nám patrí hudba lesa,

takí sme bohatí, bohatí!

a hoci poklady priehrštím rozdávame,

ni jeden z nich sa nám nestratí.

Ach, hora, hora,

pred nami, za nami, dookola,

kto to tak nádherne vedie tvoj spev?

znie to jak z hrdiel tisícich diev

a tak nám do duší vniká

jak milosť preveliká.

Šťastní sme spoznali,

čo v tomto speve dýše,

že je to hudba večitá

sŕdc mladých zlatej ríše.

Ó zvuky sladké, nebeské,

mladistvé, svieže, jarné:

kolíšte si nás v náručí

sťa rieky vlny valné!

OBLAK

Keby sa diali zázraky,

mnohí by sme sa najradšej

popremieňali v oblaky.

Nádherné by to bolo:

z vrelého dychu

desaťtisícich panien

narodiť sa, čo oblak,

mäkší ich dievčich ramien

a potom lietať v máji

po krásnom svete,

po našom kraji,

vyplávať z mračien vencov

a sadať na tie panny

i na mládencov,

poliať ich vlahou,

aby vzrastali,

za žitím dravo šli, jak šakali,

hneď čo len vyhúpli sa z kolísky

krásnymi boli, stepilými,

srdcami čneli do výšky!

A ďalej, spúšťať drahé kvapky

a vlažiť nimi bez prestania

lúky a nivy rodné,

aby z nich vzišlo hodne

božieho požehnania.

Aby, keď vyjde hospodár

na pole svoje pred svitaním,

dýchalo ono naňho

blažiacim dychom ranným,

aby si šťastne pozrel klasy,

ako si češú svoje zlaté vlasy,

a navracal sa s dobrou vôľou

ku žene svojej, k deťom,

že dobre je tu na domácej pôde

a netreba ísť šírym svetom.

Potom: byť takým oblakom

a nebyť priputnaný,

mať voľnú cestu, bez hraníc

na štyri sveta strany.

Prihovárať sa k Pánu Bohu

a hladkať ľudí po tvári,

keď im ju vášeň rozpáli.

Zastaviť cestu tým, čo škodia

i čo sa zlými zdajú,

byť poduškou tým matkám, ktoré rodia

i ktoré pacholiatka pridájajú.

A príkladom byť bojujúcim mužom,

aby vždy mali vyšší cieľ,

aby zo životného šťastia

svoj vybojovali si diel.

A nakoniec: byť oblakom,

ktorý i môjho otca hrob

každý deň nežne porosí,

by aspoň tráva na ňom rástla,

keď ruže nik naň nenosí.

A potom sadnúť na záhradku,

kde milá moja kvety má,

a čakať ju tam každé ráno

so žiariacima očima.

PLESO

Plávajúce dievčatá

s rozpustenými vlasy,

ťahajúcimi sa ako dlhé riasy

na hladine,

sú ako nymfy,

kúpajúce sa v skalísk stíne.

Mužskí, tí moderní, satyri,

hltavo hladia na víly.

Voda sa pení,

lúč slnka objíma sa s ňou

v roztúžení.

Tiel mladých lepé tvary

jazero v porfýr halí,

slnce ich z neho vyzlieka

a celá táto hra

je k sláve vzrastu človeka.

Tvár vodníková zelená

z rákosia večer vynorí

sa a kŕdeľ dievčat plaší:

huš! sušiť šije, kolená! huš!

pozapletať vlasy!

TAHITI

Raz pôjdem ja, syn severa,

navštíviť južné more,

zakotviť v kokosovej hore,

žiť z banánov i z lásky žien

bronzovolesklých paží,

kúpať sa v slanom mori celý deň,

voňať dych vanílie od plantáží,

len v noci spomínať, jak Robinson,

na naučenia rozšafného otca

v chatrči domorodca.

Ráno sa zbúdzať tým, že čierna deva

tahitskú pieseň spieva

o láske ku bielemu mužovi.

Ó, čierne devy majú tváre sfingy

a v hĺbke svojich zrakov

divokosť rudých makov

i naivitu konvalinky.

Sever je taký studený,

flegmatický i v milovaní!

Zabudne iste na mňa

milenka moja dávna,

biela pani.

Na koralových ostrovoch

nájdem ja svoju slávu,

do lona slobody a ženy,

ktorá kvet tiary má vo vlasoch,

pochovám svoju hlavu.

Pokým ma sila neopustí,

užívať budem pôvaby

tej exotickej zeme,

keď sa však vzbudí vo mne slabé

biele plemä,

sbohom dám svojej púti:

nech prídu ľudožrúti . . .

PIESEŇ

Chcel by byť takým radostným,

vieš,

že keby si mi nazrela

v hlbinu srdca,

videla by si v ňom

maškarný ples.

Lebo som medzi tisícimi

poznal ťa jednu jedinú,

som teda princom, ktorý slávi

sviatočnú svoju hodinu.

Zatváram svoje oči, som

oslnený tým prekvapením:

si takou krásnou!

Anjelom,

mnou predsa dosaženým.

Za všetky tvoje dary

čo by ti dal — krem radosti,

ktorá sa v mojom srdci zmieta,

ty, v penách morských zrodené

rozkošné zlatovlasé dieťa?

Hľa, tu je obchod kvetinársky:

kúpim ti ružu krvavú

za prvý tvoj bozk čistej lásky.

TRIUMF

Kto sa zrodil.

aby prachom zeme brodil,

nech!

V mojej duši veselosť a smiech!

Krídla mám a kto mi zabráni

nezľaknúť sa výšky poľany,

štítu hory, na nej večný sneh?

Viem ja dobre, že môj jasný zrak

prenikne i hmlou!

Človek som, nie stroskotanec, vrak,

celý svet je mojou nádejou!

Ó, ten svet!

milenka je moja, vonný kvet,

vždy mi prekvapenia prináša,

ducha môjho sebou unáša,

mladosť jeho večná živí ma,

objímať ho môžem očima,

môžem podmaniť ho,

poddať sa mu,

zapáliť ho fakľou svojho plamu,

nájsť v ňom hĺbku,

nájsť i výšavu,

bojovať v ňom

o smrť, o slávu,

byť v ňom géniom, keď osud velí,

byť i červíkom, keď sám to chcem,

môžem oblietnuť ho celý-celý,

môžem ľahnúť v čiernu jeho zem.

V svojom šťastí, opojení

milujem, čo sa mi neprotiví:

mestá, rieky, ženy,

všetky sveta divy,

všetky krásy,

svoje plemeno i cudzie rasy.

Ó, plemeno moje plavovlasé,

nemáš dravčích zubov, pazúrov!

a preds' žilo si i budeš zase

a ja v tebe,

hoci nové vetry zavejú —

lebo máme v sebe žitia silu,

šťastia nádeju!

BABSKÉ LETO

Ó Zem!

dnes tvoja hlava

má nežný výzor dievčí:

jeseň ti vlasy stuhou popretkáva

a vencom zlatistým, jak bohyni,

ti čelo slávne venčí!

Kam podel sa

ten dávny symbol smútku,

čo chodil s večerami listopadu?

Veď miesto neho

jasného smiechu lejavicu prudkú

spúšťa dnes nebe

na les a na záhradu.

O vädnúcich ľudí zarmútení

nechcú ešte dumať mladé ženy,

ani muži,

bo hoc opŕchli už kríky ruží,

ešte vždy plod zvoní na jabloniach

i sa gúľa v roztúžených lonách.

Oči i srdcia naše

si posadali vôkol na rubáše

utkané z októbrových hmiel

a hľadia doďaleka,

odkiaľ sa prúdi rieka

po slnci lačných ľudských tiel.

Vidíme, ako sa hrnú

zástupy žien,

ktoré si šije odkryli

a svoje vrelé pohľady

jak drahocenné poklady

v náručia mužov hodili,

sťaby bol májový deň.

PIESEŇ

Ó svete,

otvor svoje brány:

radostí kôň je osedlaný!

Očerveneli hory

od pálčivého slnka

a líca mojej milej

od veľkej lásky.

Na hory hľadím ako na obrázky,

na moju milú ako na zázrak —

v jej krásnych očiach rudý planie mak,

že plameňom tým sa jej celé telo

dosť nebezpečne rozochvelo.

Má málo liet,

avšak už je z nej rozkvitnutý kvet

a jeho vonné lupene

sú teplou krvou sfarbené,

že keď ich dotknem žíznivými rty,

srdce mi rozosmeje sa,

jak keby bolo nesené

pod slnkom ožiarené nebesá.

Očerveneli hory,

ba sú skôr ako zo zlata —

sú ako tvár

i ako srdce

milujúceho dievčaťa.

OKTÓBER

Po jednej októbrovej noci

všetky nádhery zemegule

sa pochytali za ruky,

rozbehli sa

cez vŕšky, kopce, cez lúky

do parkov, záhrad, do lesa

a zvolali:

maliari sveta, spojte sa!

Piktori aktov, portretisti,

expres- a impresionisti,

kubisti

zobrali sebou všetky

farby, paletu, štetky

a odhodlaní, veselí

vykročili

na plátna vziať tie nádhery.

Zastali na úbočí:

jas fárb im slepil oči —

vydali víťazný ryk,

pretiahli rukou vlas svoj hustý

a vzali štetce medzi prsty.

V extáze zapláli im zraky

pri maľovaní hory,

keď nanášali štetcami

v duchu modernej svojej školy

veliké žlté fľaky.

Lež nádher výška závratná

nezostúpila na plátna.

Les nezaskvel sa majestátne

na biednom maliarovom plátne

a padajúce jeho zlato

snáď,

až rozplače sa Listopad,

zapadne v blato.

Tesklivej irónie hlas

ozval sa z korún starých stromov:

maliari, choďte domov! . . .

SALOME

V atmosfére dymu a vín tančila si,

ohybná ako prút,

rýchla jak elektrický prúd,

vzdušná jak plyn.

Na koho sa tvoje oči usmiali,

koho tvoje pohyby objali,

každý sa chvel,

akoby, krásou ranený,

zamdlieť chcel.

V kúte

sedel som nepohnute

ja, básnik, tichý mladý muž,

na teba hľadieť začal som

a na to všetko ostatné,

čím hýril celý dom,

som nedbal už.

Bola si hrdou.

V očiach si mala túhu.

Z úst kvapkal ti dážď ruží

a formy tvojich údov

sa prelievali jedna v druhú.

Svietiaca tvoja pleť

núkala radosť môjmu zraku

a smútok mojej duši:

poznal som v tebe

o lúče slnka olúpený

v polárne kraje presadený

tropický kvet.

Dnes nieto pána,

čo by ti za tvoj tanec

dal hlavu Jochanána.

Dnes tí, čo z mäkkej pohovky

striehnu na rytmus tvojho tanca,

núkajú iba bankovky.

Ľúto mi tvojej nádhery,

ktorá je pýchou sveta.

Bo tuším príde drak,

hruď tvoju dievčiu, nevinnú

jak orechovú škrupinu

nemilosrdne rozčerí,

vyrve z nej srdce

a potom pošliape ťa.

Dosť pozde zbadáš,

že si sa stala ženou

o všetko okradenou,

že si všetkých i ničia.

Dnes?

hýriš, žiariš — potom

zaplačeš nad životom,

lež vlastné oči tvoje

dosť sĺz ti nedožičia.

Možno,

o dva-tri roky asi

uzriem ťa znova.

Z bývalej tvojej krásy

ostanú iba vlasy

a bude uvädnutá

pleť tvoja zamatová.

Samotná pôjdeš cestou

jak stín

a v tvojich očiach mihať sa bude hmlistá

atmosféra dymu a vín.

BABIČKA

V lesku strieborných svojich vláskov

babička je opravdivou kráskou.

Je štíhla, vysoká,

dôstojná,

usmievavá a pokojná.

Má vnúčatá.

Je pyšná na to.

A keď sa nad ne skláňa,

farba ich vlasov kontrastuje spolu:

striebro a zlato.

Keď som bol malý,

syn susedného dvora,

často i ku mne dobrou, milou bola

i láskala ma koláčkom,

pečeným na smotane;

však stratil som sa,

i roky zutekali

a ona dnes

už nevolá ma synáčkom,

lež hovorí mi: pane.

Možno, tak sa to sluší.

Lež rád by som jej vyznal,

že ostal som len dieťaťom

vo svojej duši.

BÁSEŇ O STAVANÍ DOMU

Ako deti,

na stavanie domov

novučkých, nových,

tri, štyri, päť i šesťposchodových,

hrajú sa ľudia.

Červených tehál nazvážajú,

popritom vápno, piesok a štrk,

na pomoc pozvú sto bratských rúk

a potom zázrak vyčkávajú.

Ruky — tie vykopú na kraji ulice

jamu pre studené pivnice,

bývanie pre sudy na víno;

potom sa s tehlami začnú hrať domino.

A to bavenie s pieskom!

Mäkký je sťaby krupica,

farby jak škorica,

na slnci jagá sa matovým leskom.

Stavanie domu je poézia:

dievčatá tvrdých dlaní,

červené, otužilé,

primitívnych milovaní

a mladí murárski robotníci

veselo chodia po ulici

a veľkým pánom do očú sa smejú.

Myslia si: boli by paloty

bez našej vôle a roboty?

Keby sme ako roje mravcov

z dedín sem do mesta nepribehli,

nevzali do rúk tehly?

Murár šedivých vlasov

s hrdosťou tvorcu

stojí na vysokom lešení,

na nové paláce, vynikajúce krásou,

pozerá v uspokojení,

akoby svoje na deti.

Každú tú stenu,

rukami jeho vykúzlenú,

krst jeho potu posvätí.

Murári, stavitelia

konajú divy,

lebo sú ľudia

trpezliví.

BÁSEŇ

O KRÁSNEJ MATKE

Prekrásna matka!

Hoc sú už jej vlasy

strieborne lesklé,

predsa jej však neubudlo z krásy,

bo svetu dala

krásnu dcéru.

A svet sa díva na obe

a kochá sa v ich podobe.

Akou je dcéra dnes,

jej matka bola niekedy,

upomínajúc na kvety —

a aká je dnes matka vznešená,

takou sa niekdy dcéra stane.

Medzi nimi

je všetko čudne zharmonizované.

Matka má oči ako uhoľ

a sú to oči dcérine.

Tie hladia s ohňom na človeka

a tamtie krotko, nevinne.

Jedny z nich velia: poľúb pery

osemnásťročnej dcéry

a druhé: kľakni pred matkou

a bav ju žitia pohádkou!

Ó, oči dcéry, oči matky,

ktoré ste drahšie človeku?

Jedna ich nosí ku bielemu,

k čiernemu druhá obleku.

Môž' milovať však v dcére matku

a obom vravieť o šťastí,

hovoriť jednej: svätá ste mi,

tej druhej: moja, moja, ty!

Musí sa riecť i smútočné to:

nebude matky kedysi!

Však v dcére budú zachované

jej drahocenné obrysy.

Uteká život ako rieka,

z dcéry sa matka stane raz

a po rokoch sa zopakuje

metamorfóza krás.

VÝVOJ

Keď som ju videl prvý raz,

ešte sa rdela

a spod jej oka rias

šibalstva plameň blkal.

Ale to bolo v harmónii

so sviežosťou jej tela.

V horúcich nociach nad jej lôžkom

lietali rudé motýle

a oči sa jej zatvárali

fantáziami opilé.

A život rýchlo letí

dni pádia ako tátoše.

Kto krásnym je a mladým,

ten užije i rozkoše!

X

Prevalili sa mesiace

ponad mestá a ponad hlavy.

Postava prešla popri mne.

Kde som už zrel ten vrkoč plavý?

Umelá červeň na perách

a okolo úst oblúk čudný.

Hej, preds' ťa, dievča, poznávam!

Mnoho sa túlaš medzi ľuďmi!

Niekdy sú lepšie vlahé lesy

než vlahé štvrte miest.

Samota síce srdce desí,

lež nepožiada česť.

X

Ale čas letí ďalej.

Človeka život v kliešťach drží.

Mužskí sa boria v borbe neskonalej

a ženy žijú život ruží.

Ktože to prešiel popri mne?

Kde som už zrel ten vrkoč plavý?

Kam podel sa ten oka lesk,

to pružné telo, plné šťavy?

Je ako mŕtva.

Nezná ma.

A sama nemá mena.

Ožije, až sa spustí tma.

Vrak, stroskotanec.

Žena.

DIEVČA OD TLAČIARSKEHO STROJA

Tým si mi milšia,

zlatá moja,

dievča od tlačiarskeho stroja,

že jemnú tvár máš,

múdre oči,

nádherné vlasy vo vrkoči,

pekne urastlé údy —

lež tvoja dlaň

že prezradzuje život tvrdý,

bo hovorí:

že každý deň, čo sa len zazorí,

ty už vstávaš,

sukienku spešne obliekavaš

a potom náhliš

— už či zo stromov padá list

alebo kvitnú kvety jarné —

do čiernej kníhtlačiarne.

Ten starý stroj,

čo vŕzga denne,

od rána do večera,

okráda roky tvoje cenné,

pôvaby tvojho tela;

vôňa farby a terpentínu

blaží ťa miesto fialy,

že túžiš, aby lampy mesta

čím skorej sa ti usmiali.

Do tvojich očú nazrel som

–- a také boli vážne! —

–- lež odvetili pohľadom

a zablyslo sa v nich.

Do stroja papier vložila si

a s nehou si naň hľadela —

veď v čomsi blízki sme si asi:

tys' od stroja, ja od pera.

Ach, ja to svoje pero

namočím v krvi rudej

vlastného srdca,

abych ním krásu velebil

postavy tvojej hrdej

a tvrdých tvojich dlaní!

Do stroja príde pieseň tá

mladého tvojho života

a ty ju iste zbadáš.

Na papier, ktorý pre ňu vkladáš,

vykotúľa sa z tvojho oka

slzička ako perla.

MISS ELLÉN

Obchodníci mladosťou a krásou

kriedu vzali

a na tabuľu vývesnú

pod podobizeň čudesnú

pôvabné meno napísali:

Miss Ellén.

Prišla odkiaľsi z mesta Viedne

tak polodecko, položena

a že ju Pánboh krásnou stvoril,

zriekla sa svojho otcovského mena.

Stala sa z nej len

Miss Ellén.

Možno sa voláš Margarétou,

Máriou, Katarínou,

lež tu už nie si dcérkou matky,

tu budeš cele inou.

O jedenástej hodine

preoblečú ťa do hodvábu

a budeš tančiť,

tančiť, ach,

pri muzike a pri lampách

pred polnocou i po polnoci.

Si zvodnou dosť pre mužské oči,

ktoré sa prišli pásť.

Vykúzliš na rty svoje slasť,

akobys' tomu rada bola,

že tvoju sviežu krásu vidia

a že jej vôňu dýšu

tí, ktorí sedia dookola

v pohovkách z plyšu.

Možno, žes' ešte naivnou

a čakáš od života mnoho.

Máš ešte plno v hlávke snov

a staviaš zámky z toho.

Mne stačí však sa pozrieť na tie iné,

na tvoje kolegyne,

dievka malá,

bych súdiť mohol tvoju matku,

že ťa sem priviesť neváhala,

abys' sa stala

Miss Ellénou,

tak polopannou,

položenou.

Ach, tvoje tmavé oči,

oválne ako mandle,

sú také detské!

Škoda ich pre tie vášne svetské,

škoda ich pre žida,

aby z nich robil svoje handlé!

Ako ťa mu len vyrvať,

Mária či Margaréta,

aby si neuvädla,

aby si sviežou ostala

pre potešenie moje,

pre radosť sveta,

úbohá Ellén,

maličká Margaréta!

Pozdravuj matku,

ktorá oddala ťa,

pokým si bola dcérka Mária,

za jeden mešec zlata

do chlpatých rúk impresária!

FABRIKA V NOCI

Obloky primitívne

zažiaria v noci prepodivne,

celé to osvetlené krídlo

fabriky

vyzerá ako cárske sídlo,

v ktorom panuje robotník,

cár,

Peter Veliký.

Nazri len do jeho komnaty,

aký je mocný a bohatý!

S tvárou vážnou a bledou

oceľou vládne, platinou, meďou,

mohutné železné mašiny

vypúšťa na šíre roviny,

vždy stavia, stavia

do radu

železnú čiernu armádu

do služieb blížnych.

V diaľke noci

jagá sa jeho palota,

plná intenzívneho života.

Komínov fabrických les

oznamuje:

dnes bude u nás ples!

hudba remeňov, kolies a sirén

zaznie priestorom sály,

do ktorej vrhá svoje žiary

elektrina a acetylén!

Prídite na ples, diváci!

Robotník bude pri práci

a hudba, tá mu bude hrať:

„Pozdravujem ťa nastokrát!“

Ó! — — — — — — — —

EŠTE RAZ KEBYCH NA SVET PRIŠIEL

Ešte raz kebych na svet prišiel,

stal by som sa len inžinierom,

robil bych plány pre veľmesto,

ulice staval každým smerom.

Nie domky k zemi pričupené,

lež mramorové paloty —

z toho byť musí väčšia radosť

jak z hocijakej roboty!

Ešte raz kebych na svet prišiel,

už by som veršom pokoj dal,

robil bych veci osožnejšie:

fabriky by som zakladal!

Na každý komín stometrový

rádio by som pripevnil,

aby sa hukot strojov niesol

do sveta na tisíce míľ!

Ešte raz kebych na svet prišiel,

bol by som žiakom veľmi pilným,

bych mohol neskôr zuby ceriť

proti múdrym a neomylným!

Potom bych sa stal veľkým pánom

a chodil v aute, na koči.

Dnes — chodím len tak, dínom-dánom,

hvízdam si marše polnocí.

Ešte raz kebych na svet prišiel,

poprosil by som bociana,

aby ma zložil v takom dome,

kde žerú-pijú do rána!

Lebo dnes trčia zo mňa kosti,

s bledými chodím lícami.

Čo platia moje ľudské cnosti,

keď z očú žiadosť dýcha mi?

Ešte raz kebych na svet prišiel,

chcel bych byť aspoň dvojčaťom.

Tak by som rástol so sestričkou,

so zlatovlasým dievčaťom!

Dnes k žene zriedka dostanem sa,

bo všetky majú divný vkus:

do duše nikdy nepozrú sa —

monokl chvália, zeme kus!

Ešte raz kebych na svet prišiel,

nuž tedy aspoň v Paríži!

Rodisko moje dnešné hockto

oklebetí a poníži!

Mlyn môjho deda slamou krytý

a hnilé má už kolesá —

nik sa už nad ním nezmiluje,

len jedným hromom nebesá!

Ešte raz kebych na svet prišiel,

mornárom bol bych na lodi:

deň a noc lietal oceánom,

s vetrami robil závody!

Bo u nás tak sa ťažko dýcha,

sú úzke naše pomery,

mnoho je u nás ospalosti

a v šťastie nikto neverí.

Ešte raz kebych na svet prišiel,

niesol bych srdce na dlani,

ostal bych deckom celý život,

láskavou rukou hladkaný.

Dnes — ako Noe z bárky — vešiam

do diaľky svoje oči hladné:

kedy už verný holub šťastia

priletí a mne na dlaň sadne.

V PRÍSTAVNEJ KRČME

Možno, že zajtra,

snáď už dnes

sadneme na loď:

nes nás, nes!

len cítime, že vôkol našich hláv

podúvajú už vetry.

Čoskoro vám už zbohom dáme,

rodina, bratia, sestry!

Keby ste znali, čo je to,

keď srdce búri ako vulkán,

nezdržovali by ste nás!

Ach, život tak je nedočkavý,

unáša sebou čas!

Mesto je tiché.

Mesto drieme.

Málo je lásky —

odídeme!

My predsa nesmieme sa báť,

že niekde budeme sa musieť

po krčmách túliť ako psici

a že snáď kopnú do nás

opití námorníci!

Človek má zuby — zatne nimi,

človek má päste — zdvihne ich!

Pokora nie je našou cnosťou

a vzorom naším nie je mních!

Dívajte sa nám do tvárí

a nedivte sa, že v nich smútku niet.

Pred nami víno v pohári

a to vie rozochvieť!

So smútkom v duši kto by si

na veľký trúfal plán?

Vtedy, keď úsmev drží v dlani,

vtedy je človek pán!

Dievčiny v našich dedinách

rumenné majú líca,

lež láska ženy nestačí,

keď nie je ako Ivica!

My chceme užiť šťastia

s omnoho väčším rozmachom —

nám srdcia tak sa trepocú

jak prápor v daždi nad dachom!

A ľudia v našich mestách

na nohách nosia olovo,

ich city ťažkopádne sú,

nepália, nebičujú!

Ej, hore kotvu!

— Hotovo!

A dujú vetry?

— Dujú!